MIND CONTROL

 „lži a experimenty“

 

 

Nick Begich / James Roderick, Freiheit nehmen (str. 178)

 

21.7.1994 vydal Dr. Christopher Lamb, vedúci taktického plánovania ministerstva obrany smernicu, ktorá mala odôvodniť politiku Non lethal Weapons (neusmrcujúcich zbraní). Opatrenia mali nadobudnúť platnosť od  1.1.1995, a mali formálne spojiť vojenský výskum Non letal Weapons  s úsilím a úlohami inštitúcií štátu (polície...)

Plány vlády, nasadiť pulzné elektromagnetické systémy a RF systémy prostredníctvom ministerstva spravodlivosti vo vlastnej krajine vzbudili oprávnené rozhorčenie. Napriek tomu sa v tomto pláne pokračovalo ďalej. Keď sa táto možnosť použitia rozšírila na vojenské misie bolo to ešte znepokojujúcejšie. Tieto kombinované nasadenia Non lethal systémov rozvírili ústavné otázky v súvislosti s mocou vlády. (Policy for nonlethal Weapons, ministerstvo obrany, 21.7.1994).

V interviách s príslušníkmi ministerstva obrany bol vývoj týchto metód  potvrdený. (Interwiews Februar, 1995 Nick Begich) V diskusiách vo februári 1995 sa zistilo, že tieto metódy boli diskutované len v rámci úradov a že neexistovali žiadne verejné diskusie ani informácie, teda že sa jedná o internú záležitosť, ktorá nie je určená na zverejnenie.

V návrhu je vývoju týchto technológií priradená najvyššia priorita. Non lethal technológie  majú byť používané dvojitým spôsobom: nasadzované (neoficiálne) ako štátnymi inštitúciami (polícia...), tak aj na vojenských misiách. Podľa tohto dokumentu majú byť Non lethal Weapons nasadzované proti „nepriateľom“ vlády vo vlastnej krajine.

Význam výrazu „nepriateľ“ bol v tejto smernici podstatne rozšírený: patria sem aj tí, ktorí nie sú oficiálne definovaní ako nepriatelia, ktorí ale robia aktivity, ktoré chceme zastaviť. Smernica nevylučuje zákonne autorizované nasadenie týchto zbraní bezpečnostnými zložkami a na podporu inštitúcií štátu (polícia...) (Gesetzvollzugsbehoerden)“. (Policy for nonlethal Weapons, ministerstvo obrany, 21.7.1994)

Týmto je povolené nasadenie týchto zbraní bezpečnostnými zložkami proti vlastným obyvateľom, ktorých majú tieto údajne chrániť. V súvislosti s týmto  vyhlásením vlády sa natískajú otázky: kto sú tí „nepriatelia“, ktorí robia veci ktoré chceme mať pod kontrolou? Čo sú to za aktivity a kto rozhoduje o tom, že tieto aktivity sa majú zastaviť?

 

Prirodzene existujú takéto resp. podobné mechanizmy aj na Slovensku a iných krajinách

 

Ďalším aspektom non-lethal zbraní je, že názov „neusmrcujúce“ nie je pravdivý. V spomínanej smernici sa ďalej hovorí: „Je dôležité, aby verejnosť vedela, že tak ako nemôže byť vždy dosiahnutý perfektný smrtiaci účinok so smrtiacimi zbraňami nie je u „nesmrtiacich“ zbraní  vylúčené, že príde k usmrteniam alebo nepriamym škodám.“ (Policy for nonlethal Weapons, ministerstvo obrany, 21.7.1994)

Ináč povedané, je aj s týmito zbraňami napriek všetkému možné zničiť majetok a ľudí zabiť.

 

Meno „neusmrcujúce“ je úplne zavádzajúce, lebo používaná technológia je smrteľná. Smrť prichádza pomaly formou „normálnych“ chorôb ako rakovina, leukémia, infarkt, alzheimer pričom ako prvá sa objavuje strata krátkodobej pamäte.

Psychiatric Diagnostic Statistical Manual (DSM - príručka psychiatrických diagnóz) pre psychické choroby je brilantná maskovacia operácia v 18 - tich jazykoch na zahmlievanie zákerných pokusov bezpečnostných zložiek  na ich skúšobných „objektoch“.

 (www.raven1.net\kilde1.htm, fínska ministerka zdravotníctva Dr. Rauni Kilde)

 

Základný výskum týchto technológií bol financovaný v USA peniazmi z  „čiernych kás“. (Jedná sa pritom o tak tajné peniaze, že ani kongres nevie, načo sú míňané. Stoja za tým organizácie ako CIA, štátne laboratóriá vedené vojskom a iné tajné služby a bezpečnostné zložky)

 

 

 

Versklavte Gehirne, Heiner Gehring, 2006, Kopp Verlag (str.: 163)

 

„Hlavný dôvod prečo prešla elektromagnetická technológia od ministerstva obrany k ministerstvu spravodlivosti je, že bezpečnostné zložky nemohli/nevedeli viac hnať vývoj  dopredu. Je to preto, že tento druh zbraní je iný, to znamená „špeciálny/ušľachtilý“. Ministerstvo spravodlivosti ako národná inštitúcia ale môže v tomto rozvoji ďalej pokračovať.“ (HAARP výskumník, Dr. Nick Begich 1999)

 

 

 

Nick Begich / James Roderick, Freiheit nehmen (str. 89)

 

Lži a experimenty

„Najmenej 500 000 ľudí bolo použitých ako pokusné králiky pri experimentoch s ožarovaním, biologických a chemických experimentoch ktoré sponzorovala US - vláda v čase studenej vojny (1940-1974)“ .. informovala jedna poslankyňa kongresu (MacPherson, Karen, „500 000 enendangered by tests since ´40, Washington Times, 29. Sept. 1994)

Kedy smie jedna demokraticky zvolená vláda klamať? Môže to byť niekedy správne, používať ľudí ako skúšobných králikov na testovanie nových technológií bez toho, že by ľudia obdržali jasné informácie a súhlasili s tým? Koľko ľudí bolo po druhej svetovej vojne zabitých iba pre to, že „niekto“ považoval experimenty na ľuďoch za najlepšiu skúšobnú metódu? Krajina ktorá je za toto zodpovedná, USA (aj iné), opakovala po druhej svetovej vojne ťažké porušenia ľudských práv, tým že sa experimentovalo na tisíckach ľudí bez toho, že by boli informovaní a že by boli súhlasili resp. že by boli vôbec vedeli, že sa na nich robí experiment. Tieto zverstvá sa uskutočňujú a budú uskutočňovať ďalej, ak nebudú prijaté opatrenia na ukončenie týchto zločinov proti ľudskosti.

Jeden z hlavných bodov je, že niektoré z experimentov sa uskutočňovali v rámci vtedajších bezpečnostných hraníc danej technológie. Tieto oficiálne hraničné hodnoty nezodpovedali výsledkom experimentov – inými slovami: bezpečnostné limity neboli dosť bezpečné a vláda to vedela.

 Ďalším bodom je, že všetky inštancie štátu považujú utrpenie „niekoľkých“ ľudí zbavených ich práv v protiklade k blahu krajiny za akceptovateľné. Inými slovami: niekto rozhodol, kto bude obetovaný ako pokusný králik na tieto experimenty.

Táto kapitola knihy bola práve tá, ktorá sa mi písala najťažšie. Musel som často prerušiť písanie a pretrieť si oči, pretože každá nespravodlivosť sa ma osobne dotýkala. Bol som vychovávaný v duchu tej politiky a vyrastal v prostredí tých mužov a žien, ktorí sa úplne upísali duchu ľudskosti. Títo verili, že nás môžu ochrániť presne pred tým, o čom práve teraz musím písať. Musíme sa pozdvihnúť k pravde a pootvoriť dvere k spravodlivosti, musíme bojovať proti zlu, ktoré sme naivne pod rúškom „národnej bezpečnosti“ nechali vyrásť. Sme názoru, že neexistuje žiadna národná bezpečnosť, ktorú sa oplatí zachovať, keď nie je prisúdené integrite každého človeka rovnaké miesto. Čo je sloboda bez princípu? Čo je spravodlivosť bez pravdy? Čo je právo, keď vláda klame?

 

 

Podstata veľkej lži (str. 90)

Bezpečnosť verejnosti je výhovorka, ktorá sa obyčajne používa, ak prichádza k extrémnemu porušovaniu ľudských práv úradmi štátu. Bezpečnosť verejnosti je symbolom mieru, minimálne v „ich“ očiach. V decembri 1998 sa v tejto súvislosti  zaujímavo vyjadril minister obrany USA. Je to jedno z vyhlásení, ktorými sa už dlho pokúšajú dať racionálne vysvetlenie pre potláčanie ľudských práv:

„Najlepšou pomocou pri boji s terorizmom je zistiť, kto za tým stojí, kto má materiál, odkiaľ ho majú, s kým rozprávajú a ako vyzerajú ich plány. Aby sa to dalo dosiahnuť, aby boli teroristi od ich činov odradení, kým odpália ich zbrane je potrebné mať tieto možnosti na zbieranie tajných informácií, čo je ale v rozpore s našou ústavne uzákonenou ochranou privátnej sféry. A tento rozpor bude v slobodnej spoločnosti existovať aj naďalej  („Zlaďovanie“ našej potreby slobody a našej potreby práva a poriadku).

Bude tu existovať dlhodobo napätý stav, s ktorým sa musíme všetci zaoberať.

Pretože ako náhle je bomba odpálená - toto je môj osobný názor a nie názor vlády - budú ľudia hovoriť. “Sme pripravení vzdať sa niektorých našich slobôd a práv ale vy nás musíte ochrániť” . A to nás bude sprevádzať do 21 storočia, tento druh napätia. Koľko ochrany ponúkneme aby sme ešte mohli zachovať najdôležitejšie slobodné práva”. (Cohen, William S., minister obrany, Hemispheric Cooperation In Combating Terrorism, Defense Ministerial of the Americas 3, Defense Viewpoint, 1. dec. 1998)

 

Čo chcel tento pán povedať. Myslíme  si že to znamená, ako sa dajú rozširovať klamstvá bez najmenšieho mihnutia oka. Myslíme si, že to vysvetľuje ako ľudia v najvyšších pozíciách zdôvodňujú ich konanie, keď sú porušované ľudské práva presne tých ľudí, ktorých majú chrániť. Je to tá demokracia, za ktorú bojovali naši otcovia – v ktorej sú vymieňané lži za slobodu. Základné ľudské práva definované všetkými demokraciami nepripúšťajú znevažujúcu vládu, porušovanie občianskych práv alebo preniknutie do vnútra nášho mozgu, našej duše a tela.

 

 

Lekárska etika  (str. 92)

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) zverejnila niekoľko zaujímavých základných téz k etike lekárskych experimentov.

„Lekársky pokrok si vyžaduje aby „blaho pacienta“ nebolo interpretované v tak úzkom ponímaní, že by to bránilo v pokroku. Budúcich pacientov by to mohlo zbaviť výhod. (z tohto pokroku). Ak je pre pacienta výskumný projekt z hľadiska diagnostiky alebo terapie relevantný, zdajú sa byť s tým súvisiace etické problémy celkom jednoduché. Ak je však výskumný projekt zameraný na rozšírenie všeobecných lekárskych a vedeckých poznatkov bez špeciálneho prínosu pre pacienta, je situácia iná, a princípy lekárskej etiky sa musia uplatniť v širšom zmysle.  Ide o to zvážiť úžitok, ktorý sa očakáva od experimentu v budúcnosti, proti úžitku pre pacienta. “ (WHO Expert Committee on the Use of Ionizing Radiation and Radionuclides On Human Beings For Medical Research, Training, and Nonmedical Purposes, Genf, 1.-8. Marec 1977)

Čo to znamená? Potrebujeme pár ľudí ako potkany do laboratória, aby sa veda posunula dopredu a ostatní sa mali lepšie. Pre väčšinu ľudí to nie je akceptovateľné. Takýto spôsob myslenia bol použitý v koncentračných táboroch v Nemecku, keď nacistickí vedci prevádzali experimenty na ľuďoch. Kto má rozhodnúť, ktoré osoby majú byť moderné skúšobné potkany? (ministerstvo „spravodlivosti“?) Budú to väzni, tak ako obete dávneho medicínskeho holokaustu, černosi, severoamerickí indiáni, deti, vojenský personál alebo celkom obyčajní ľudia? Pravdou je, že to boli a sú z času na čas všetky tieto skupiny.

 

Experimenty na ľuďoch (str. 93)

Od konca druhej svetovej vojny sa prevádzali v USA (aj iných krajinách) experimenty na ľuďoch. Tieto experimenty prekročili všetky hranice, sú nehumánne a nevysvetliteľné. Každou správou, ktorá bola zverejnená boli ľudia z toho čo sa v USA (aj inde) robilo šokovaní. Taktiež šokujúce bolo, že vláda nevedela relevantne odôvodniť takéto konanie.

„Zdá sa, že vedci poverení vládou postupovali pri výbere najzraniteľnejších ľudí podľa určitej schémy – menšiny, chudobní, väzni a opustené deti. Na nich boli v období studenej vojny prevádzané experimenty s elektromagnetickým ožarovaním, povedal minister energetiky Hazel O´Leary. Niektorí občania sa zdali byť postradateľní a to je zvlášť odpudzujúce“ (MacPherson, Karen, „Radiation researchers went after „vulnerable“ subjects“, Anchorage Daily News, 26. Jan. 1994)

 

Za cieľ boli vyberané skupiny, ktoré mali najmenšiu možnosť sa brániť, nevzdelaní alebo tí čo boli ľahká korisť. „ Deti v detských domovoch boli po druhej svetovej vojne desaťročia používané na testovanie očkovacích látok proti diphtérií (záškrtu) a čiernemu kašľu“ ako o tom písal jeden novinový článok v roku 1994 (AP, „ Vaccines were tested on orphans“, Anchorage Daily News, 11.jún 1994). Vláda klamala tým, že sa snažila tieto experimenty schovať pod rúško národnej bezpečnosti.

Podrobnosti o niektorých experimentoch boli zverejnené na stránke www.eh.doe.gov/ohre/home.htm